Cieľom wesleyánskeho učeníctva je úplné posvätenie, ktoré John Wesley nazýval aj kresťanskou dokonalosťou. Neznamená to bezchybnosť, morálnu nadradenosť ani náboženský úspech. Ide skôr o premenu celého človeka skrze milosť na niekoho, koho život je riadený láskou k Bohu a k blížnemu. Wesleyho vízia je náročná, a zároveň plná nádeje: náročná preto, že berie vážne Božie povolanie k svätosti, a plná nádeje preto, že dôveruje, že milosť, ktorá odpúšťa hriech, dokáže tiež obnoviť srdce a dať silu k svätému životu.
Spasenie ako cesta milosti. Wesleyánske učeníctvo vychádza zo širokého chápania spasenia. Spasenie nie je len udalosťou z minulosti, pri ktorej sú odpustené hriechy; je to neustála obnova Božieho obrazu v človeku. Od začiatku až do konca toto dielo vykonáva milosť. Kresťania sa nespasia ani nezdokonaľujú sami. Odpovedajú na milosť, ktorú im Boh neustále poskytuje.
Wesleyáni túto milosť často opisujú v štyroch rozmeroch. Predbežná (predchádzajúca, preventívna) milosť prebúdza svedomie a umožňuje odpovedať Bohu. Ospravedlňujúca milosť odpúšťa hriech a skrze vieru v Krista zmieruje hriešnikov s Bohom. Posväcujúca milosť obnovuje srdce a formuje charakter podobný Kristovi. Oslavujúca milosť završuje Božie dielo spásy vo večnosti. Nejde o oddelené spôsoby spasenia, ale o rôzne prejavy jednej Božej spásonosnej milosti v rôznych fázach života kresťana.
Učeníctvo je teda viac než len „byť spasený“ a čakať na vstup do neba. Je to učenie sa spolupracovať s Božou premieňajúcou milosťou prostredníctvom modlitby, Písma, uctievania, poslušnosti, služby a účasti na kresťanskom spoločenstve. Tieto praktiky nezabezpečujú spasenie ako zásluhu; sú prostriedkami, skrze ktoré posväcujúca milosť formuje veriacich na obraz Krista.
Kresťanská dokonalosť je láska. V centre Wesleyho teológie stojí jednoduché tvrdenie: kresťanská dokonalosť je láska. V 76. kázni s názvom „O dokonalosti“ Wesley píše, že kresťanská dokonalosť je „celá obsiahnutá v tom jedinom slove: láska“. Táto láska napĺňa Kristove najväčšie prikázania: milovať Boha celým svojím srdcom a milovať svojho blížneho ako seba samého. Pre Wesleyho je svätosť vnútorná aj vonkajšia. Vnútorná svätosť zahŕňa obnovu motívov, túžob a citov. Vonkajšia svätosť je viditeľným prejavom premeneného srdca prostredníctvom poslušnosti, milosrdenstva, služby a dobrých skutkov. Tieto dve veci patria k sebe. Náboženské činy bez lásky sú prázdne, zatiaľ čo skutočná láska k Bohu sa nevyhnutne prejavuje v láske k druhým.
Wesley často opisoval tento život prostredníctvom ovocia Ducha: láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a sebaovládanie. Kresťanská dokonalosť teda nie je len vyhýbanie sa hriechu; je to pozitívna prítomnosť svätej lásky, ktorá formuje celého človeka.
Čo dokonalosť neznamená. Pojem „dokonalosť“ môže byť v rôznych jazykoch zavádzajúci, pretože moderní čitatelia si ho často spájajú s absolútnou bezchybnosťou. Wesley mal na mysli niečo iné.
Wesley, čerpajúc z gréckeho slova teleios, chápal dokonalosť ako zrelosť, úplnosť alebo naplnenie Božieho zámeru. Kresťanská dokonalosť neznamená dokonalé poznanie, bezchybný úsudok alebo oslobodenie od ľudskej slabosti. Aj zrelí kresťania môžu robiť chyby, nesprávne chápať situácie a naďalej sa učiť. Absolútna dokonalosť patrí iba Bohu.
Wesley sa namiesto toho pozeral na dokonalosť z hľadiska vzťahov. Opisuje srdce tak naplnené láskou, že v ňom už nevládne úmyselná vzbura proti Bohu. Wesley definoval hriech ako „dobrovoľné prestúpenie známeho zákona“. (Kázeň 76, oddiel II.9) V dôsledku toho sa zdokonalený kresťan môže stále dopúšťať chýb z nevedomosti alebo slabosti, ale úmyselný hriech už nevládne srdcu.
Kresťanská dokonalosť tiež nie je statickým úspechom. Wesley dôsledne učil, že veriaci musia naďalej rásť v milosti. Celé posvätenie je skutočným Božím dielom, no tí, ktorí ho prijímajú, sa počas celého svojho života prehlbujú v láske, poznaní a poslušnosti.
Posvätenie má sociálny (spoločenský) rozmer. Wesleyho chápanie učeníctva nemožno oddeliť od spoločenstva. V predslove k Hymnám a posvätným básňam slávne napísal: „Kristovo evanjelium nepozná žiadne náboženstvo okrem sociálneho; žiadnu svätosť okrem spoločenskej svätosti.“
Wesley odmietol myšlienku, že kresťania by mohli usilovať o svätosť izolovane. Kritizoval formy stredovekej spirituality, ktoré zdôrazňovali súkromnú kontempláciu a zároveň zanedbávali kresťanské spoločenstvo a aktívnu lásku. Hoci si hlboko cenil osobnú zbožnosť, veril, že k duchovnému rastu dochádza najplnšie v rámci vzťahov.
Je dôležité zdôrazniť, že „sociálna svätosť“ je niečo oveľa viac než len sociálna práca alebo spoločenský aktivizmus. Wesleyho myšlienka spočívala v tom, že biblická svätosť sa formuje v spoločenstve. Veriaci potrebujú jeden druhého na povzbudenie, napomenutie, poučenie a vzájomné vykazovanie. Kresťanská duchovná formácia je svojou podstatou komunálna.
Vo Wesleyho denníku sa dočítame o zaujímavom experimente týkajúcom sa komunálneho učeníctva. Keď v roku 1763 prišiel do Pembrokeshire a premýšľal o dvadsiatich rokoch kázania v tej oblasti, poznamenal, že mnohí ľudia boli duchovne prebudení, ale nikdy neboli organizovaní do spoločností alebo tried, ktoré by zabezpečili ich priebežnú formáciu. Neexistovali „žiadne pravidelné spoločnosti, žiadna disciplína, žiadny poriadok ani prepojenie“, píše, a podľa jeho pozoruhodného hodnotenia „deväť z desiatich raz prebudených teraz spí tvrdšie ako kedykoľvek predtým“. Wesley dospel k záveru, že „kázanie ako apoštol bez spájania tých, ktorí sú prebudení, a ich vychovávania v Božích cestách, je len plodením detí pre vraha“. Pre Wesleyho to ukázalo, že po prebudení musí nasledovať učeníctvo. Samotné kázanie mohlo prebudiť vieru, ale trvalá transformácia si vyžadovala zámerné štruktúry zodpovednosti a podpory.
Tento postreh je aj dnes hlboko relevantný. Aj v našom vlastnom stredoeurópskom kontexte na mnohých miestach metodizmus riskuje, že sa stane len denominačnou identitou, zachová si svoje inštitúcie a zároveň stratí disciplinované učeníctvo, evanjeliovú horlivosť a úsilie o posvätenie, ktoré ho kedysi definovali. Wesleyho vízia nám pripomína, že autentická obnova si vyžaduje živú vieru aj zámernú formáciu v rámci kresťanského spoločenstva. Pochopenie cieľa wesleyánskeho učeníctva by malo formovať teda nielen našu pastoračnú prácu, ale aj naše misijné úsilie.
Ďalším aspektom wesleyánskeho učeníctva je prax kresťanského stretávania (angl. Christian conferencing), praktického prejavu spoločenskej svätosti. Najviditeľnejšie sa prejavovala na stretnutiach triedy a kapely, ktoré Wesley považoval za dôležité obozretné prostriedky milosti. Na stretnutiach triedy sa veriaci pravidelne stretávali, aby sa duchovne povzbudili a niesli si vzájomnú zodpovednosť. Stretnutia tried poskytovali ešte intímnejšie prostredie pre vyznávanie hriechov, čestnosť a úsilie o posvätenie. Účastníci otvorene zdieľali svoje boje, pokušenia, víťazstvá a skúsenosti s Božou milosťou. Podľa Watsonovej definície je to „prax pestovania rastu v svätosti v spoločenstve prostredníctvom rozhovoru o našej súčasnej skúsenosti s Bohom“. Takéto rozhovory zabraňujú tomu, aby sa učeníctvo stalo len súkromným alebo teoretickým – robia svätosť konkrétnou, vzťahovou a zodpovednou. Poskytujú rámec vzájomného duchovného budovania, ktorý bol hnacou silou aj v prvotnej cirkvi.
Záverom možno povedať, že cieľom wesleyánskeho učeníctva je úplné posvätenie – život formovaný dokonalou láskou k Bohu a blížnemu. Ide o obnovu srdca skrze milosť a vonkajší prejav tejto obnovy prostredníctvom vernej poslušnosti, služby a lásky.
Tento cieľ je celkom zakorenený v Božej milosti. Wesleyánske učeníctvo nevyzýva veriacich, aby dosiahli svätosť vlastnou vôľou, ale skôr odovzdaním sa nášmu Bohu, ktorý posväcuje. Prostredníctvom prostriedkov milosti a v rámci kresťanského spoločenstva, v ktorom existuje vzájomná vykazateľnosť, veriaci sa premieňajú stále viac na obraz Krista.
Wesleyánske učeníctvo v konečnom dôsledku nehľadá nič menej než život, v ktorom láska ovláda myšlienky, slová a činy, rastúca do kresťanskej dokonalosti, svätej lásky: obnovené srdce prejavujúce sa v obnovenom živote.
Záverom nech tu stojí Watsonova výzva: „Je načase, aby sa metodisti vrátili k učeniu, duchu a disciplíne, s ktorými sme kedysi začínali.“
